Rozprávali sme sa s Tomášom Matoušekom
Tomášovi Matoušekovi, nášmu 19- ročnému odchovancovi sa podaril nevídaný kúsok. Svoju ambicióznu a veríme úspešnú kariéru profesionálneho hokejistu odštartoval ako sa na hráča hodného svojho talentu patrí. Po tom, čo absolvoval svoju úspešnú kapitolu v projekte reprezentačnej „20“, sa zviditeľnil hokejovému svetu ako kapitán nášho výberu na nedávno sa končiacich Majstrovstvách sveta v Kanade, kde naši „juniori“ obsadili pekné 6. miesto. O tom, čo mu táto kapitola jeho života dala, a ako vidí svoju hokejovú budúcnosť nám priblížil v obšírnejšom rozhovore.
Na svoje juniorské začiatky spomína veľmi rád. Ako sme načrtli, boli spojené s reprezentáciou „20- tky“. „Moje pôsobenie začalo na začiatku minulej sezóny , kedy som tam pôsobil ešte s ročníkom 91, pomaly som sa dostával na ľad viac a viac a zlepšovalo sa to, na posledný turnaj v sezóne som bol zvolený za kapitána mužstva a tak to zostalo až na majstrovstvá sveta. Túto sezónu v projekte by som hodnotil veľmi dobre ,hralo sa mi super, mal som veľa priestoru na ľade. Projekt mi pomohol veľmi, pomôže každému hráčovi v korčuliarskej príprave, na oťukanie sa v seniorskom hokeji a nehovoriac o nominácii na MS, to bolo pre mňa splnenie sna. Z mojej strany bolo najkrajším zážitkom práve účinkovanie na MS a hlavne zápas o všetko, so Švajčiarmi. Užil som si ich naplno!“ začal rozprávanie Tomáš, autor kontaktného gólu na 3:4, s pohľadu hry veľmi dôležitého, ktorý bol napokon spúšťačom slovenského uragánu. Mladí Slováci dali za 6 minút štyri góly a po dôležitej výhre sa prebojovali do štvrťfinále. Tam nad ich sily boli mladí Fíni.
Tomáš Matoušek, to bolo a je meno, ktoré si tréner „baranov“ Milan Staš nemohol nevšimnúť. Hráčovi sa po jeho skvelom pôsobení v reprezentácií otvorili dvere do kabíny „áčka“. Úplne logicky. Svoje doterajšie „nakuknutie“ a prvé dva doterajšie zápasy hodnotí nasledovne: „ Som rád, že som dostal šancu. Vysoko si ju vážim, idem do toho s pokorou, snažím sa aj na tréningoch všetko robiť naplno a v zápase, keď dostanem možnosť byť na ľade, snažím sa odovzdať tam všetko čo vo mne je a čím môžem nášmu tímu pomôcť a verím, že sa mi podarí dlhodobejšie sa prebojovať a udržať v A- tíme, že sa stanem platným hráčom mužstva“. Svoje predsavzatia začal pretavovať v skutočnosť od podlahy, a hlavne sebavedomým výkonom zo Zvolenom si vypýtal našu pozornosť.
O tú mať núdzu nebude. Kde vidí svoju pozitívnu a kde negatívnu hokejovú vlastnosť? „Tak technicky vyspelý až tak určite nie som a preto sa to snažím nahrádzať vecami ako je bojovnosť, blokovanie striel , vybojovanie pukov a odolnosťou v osobných súbojoch“. Múdro. „Musím popracovať hlavne na palicovej technike...ale zdokonaľovať musím stále všetko, nesmiem zaspať na vavrínoch že som bol niekedy kapitán“. Prezieravo sa postavil nielen k svojej hokejovej vizitke, ale aj k tej osobnej. Nie je introvert, ani flegmatik, pôsobí pohoďáckym, rozhľadeným dojmom. „Sám seba neviem ohodnotiť, snažím sa byť ctižiadostivý, ale o tom, aký som človek, musia povedať iní.“ Ale to, že „zabudol“ prezradiť, že bol vyhodnotený ako jeden z troch najlepších hráčov nášho tímu na spomínaných MS svedčí o tom, že napriek úspechu a mladému veku mu do nosa veru nenapršalo...
Nech sa tak nikdy nestane. Svojím oduševneným prístupom k povinnostiam si „zamiesil“ na úspešnú kariéru. Nezabúda však ani na osobný život. Voľný čas trávi s kamarátmi, s rodinou, ale i s priateľkou či mladším bratom, ktorý sa vydal v Tomášových šlapajách, a je hráčom žiakov v HC ´05. Jeho obľúbeným filmom je Warrior, v hudbe si vrátene disca popočúva kadečo, a pri jeho životnom motte sa nemôžeme nepristaviť. „Pevná vôľa všetko zdolá“. Veru... „Mojím vzorom je Michal Handzuš, tím obľúbený nemám, chcel by som hrať hokej na vysokej úrovni a živiť sa ním. Ešte sa tým však nezapodievam. Najprv musím zamakať a ukázať sa tu doma, až potom môžem pomýšľať a snívať o mužstvách, kde by som si rád zahral. Musím byť trpezlivý...“.
Trpezlivosť občas ruže prináša, v tomto prípade by sa zažiadalo povedať, že tá trpezlivosť s Tomášom Matoušekom, ktorému treba dať šancu a ktorý si ju zaslúži, je namieste. Musí sa s ním jemnocitne a dôsledne pracovať, zapracovať ho do mužstva a hodiť mu na plecia hodný batoh zodpovednosti. Nie veľký nato, aby ho pridlávil k zemi, ale dostatočný nato, aby mohol ďalej a ďalej rozvíjať svoj talent, aby nám tu pod Urpínom nezakrpatel. Je toho hoden. Netreba ho ospevovať, ani prehnane chváliť, zatiaľ. Ale niečo v hokejových hviezdach hovorí, že o ňom budeme veľmi hlasno počuť. Nech je tak!
