Dominika Sojka smeruje do Fínska. Nie však ako hráč

Koniec je nový začiatok... Známe životné klišé zrejme najviac vystihuje podstatu najbližších riadkov, ktoré budú venované Dominikovi Sojkovi. Jeho ďalšia kariéra sa totiž bude uberať pre mnohých nečakaným smerom. Kroky dvadsaťtriročného mladíka povedú na sever Európy, konkrétne do Fínska. Nie však v pozícii hráča, ale v pozícii nádejného trénera.

Banskobystrický rodák už viac nebude súčasťou nášho tímu, ktorý v pondelok odštartuje spoločnú prípravu pred novou sezónou. Nebude však súčasťou žiadneho tímu. Početné zranenia a zdĺhavá rekonvalescencia mala za následok, že Dominik Sojka musel učiniť vážne životné rozhodnutie. Predčasne teda zavesil korčule na klinec a v mladom veku ukončil svoju hráčsku kariéru.

Chystá sa však presedlať na rovnako náročné remeslo, keďže jeho ambíciou je stať sa trénerom. S hokejovým prostredím sa teda nadobro nelúči, no tvrdú drinu na ľade vymení na niekoľko rokov za štúdium na prestížnej univerzite vo fínskom meste Vierumäki. Čo ho k tomuto neľahkému kroku viedlo, nám prezradil exkluzívne pre náš web hc05.sk. 

V rozsiahlom rozhovore prezradil svoje myšlienkové pochody, ale aj svoje ďalšie smerovanie a ambiciózne plány: „Vážnejšie som začal uvažovať o konci kariéry a o tom, že by som sa venoval niečomu inému, v tomto prípade teda trénerstvu, keď som sa druhýkrát v sezóne zranil. Bolo to v Košiciach (pri víťazstve 1:0, kedy Dominik jediným gólom zariadil naše víťazstvo, pozn. red.) a o niekoľko dní na to si ma zavolal pán Pisár, aby sme sa porozprávali o ďalšom mojom smerovaní. Udialo sa tak najmä preto, že sa mi pravidelne, už od minulej sezóny, diali nejaké zranenia. Načrtol mi teda nejaké možnosti, na základe ktorých sme začali riešiť čo a ako ďalej. Oslovil som aj Branislava Bendíka, s ktorým som dlhodobo komunikoval a práve on ma už nejaký čas videl v úlohe trénerstva. Nechcem povedať, že ma do toho tlačil, pretože rozhodnutie bolo samozrejme na mne, ale bol vždy za to, aby som po kariére, alebo teda po predčasnom ukončení kariéry, šiel touto cestou,“ poodhalil pozadie rozhodovacieho procesu robustný mladík, ktorého hráčska kariéra bola spätá primárne s banskobystrickým hokejom.

Ten, kto "Soja" pozná, vie, že ide o rozhľadeného, rozumného človeka, s veľmi dobrými vyjadrovacími schopnosťami. Už v mladom veku mal vždy čo povedať, čo sa ukázalo ako jeden z predpokladov pre jeho ďalšie smerovanie. „V minulosti som niekoľkokrát prednášal na rodičovských združeniach mládeže, kde som im chcel odovzdať nejaké myšlienky o tom, čomu sa vyhnúť, čo robiť inak, čo možno moji rodičia robili správne alebo nesprávne. Už tam vznikal nejaký predpoklad, že by trénerská kariéra mohla byť pre mňa. Celé to rozhodnutie však pramenilo z viacerých faktorov, ktoré sa v sebe skĺbili. Prvým z nich boli chronické zranenia, či už s chrbtom alebo aj s kolenom, ktoré ani po siedmych mesiacoch nebolo úplne v poriadku. Ak by som pokračoval v hráčskej kariére, do istej miery by ma to zrejme limitovalo a ťažko predpokladať, že by tie zranenia zrazu neprichádzali. Faktor číslo dva, ktorý som pozoroval bol aj to, že moje mentálne nastavenie nikdy nebolo možno také, ako by malo byť. Keď som sa pozeral na spoluhráčov, vo veľa prípadoch boli nad vecou viac ako ja, situácie riešili ľahšie a jednoduchšie, čo je v rýchlom športe ako hokej veľmi dôležitá vlastnosť. Ja som bol typ, ktorý možno až veľmi analyzoval a aj z toho mi pramenilo, že by to trénerstvo mohlo byť pre mňa. Zároveň musím brať ohľad aj na svoje zdravie, aby som neskončil ešte horšie, ako som na tom bol.“

Dominik skrýval v sebe potenciál, ktorý ho predurčoval k tomu, aby sa pod Urpínom presadil. Už v juniorskom veku bol pravidelnou súčasťou reprezentačného výberu do 18 rokov a zahral si aj na svetovom šampionáte "dvadsiatok". A hoci cesta do nášho hlavného tímu bola pre urasteného útočníka tŕnistá, viackrát sa mu najmä v prípravnom období darilo na seba upozorniť výkonmi na ľade, aj gólovou produktivitou. Vplyvom rôznych okolností však pod Urpínom nikdy neodohral celú sezónu a práve časté zranenia sa mu postupne stali osudnými. „Od Pána Pisára som dostal tri možnosti, ktoré boli vzhľadom na to, čo sa v minulosti dialo v mojej kariére, maximálne férové. Prvou možnosťou bolo, že by som v novej sezóne začal na hosťovaní v 1. lige, kde by som musel nabrať zápasovú prax a znovu ukázať, že mám na to, aby som mohol nastupovať v extralige. Druhou bolo, že sa stihnem vrátiť ešte počas minulej sezóny a že ukážem, že som hodný miesta v áčku. Nakoľko koleno nebolo v poriadku, to sa samozrejme nestalo. Keďže tieto možnosti padli a už sa pomedzi to venujem kondičnému trénerstvu, ktoré ma napĺňa, z konverzácií vznikla tretia možnosť - koniec kariéry a začiatok trénerskej cesty."

Práve Ľuboš Pisár bol jednou z dôležitých postáv, ktoré dopomohli Dominikovi Sojkovi k rozhodnutiu ísť trénerskou cestou. Jednému z popredných predstaviteľov vedenia klubu nebol osud mladého človeka ľahostajný, čo je v extraligových vodách málo vídaným javom. Častokrát totiž manažéri klubov nepreukazujú dostatok pochopenia a empatie. To však nebol tento prípad. „S pánom Pisárom som vždy viedol konverzácie v dobrom duchu. Vždy som tam zároveň cítil z jeho strany podporu, nech sa dialo, čo sa dialo, či som bol zranený alebo zdravý. Myslím si, že pre niekoho v jeho pozícii je to veľmi dôležitá vlastnosť a zaujíma sa o to, ako sa hráč cíti, čo mu je a ako sa má. Aj počas sezóny, keď bol ešte pri kormidle Doug Shedden, sme riešili, že moje výkony neboli na takej úrovni, ako sa čakalo a dal som mu za pravdu. Aj vtedy sme to spolu konzultovali a vzišlo z toho, že pôjdem do prvej ligy do Prešova. Kvôli zraneniu som tam však odohral len tri zápasy. Vždy sa však naše debaty niesli v tom duchu, ako mi pomôcť a ja som mu za to vďačný,“ neskrýval pochvalné slová funkcionárovi, ktorý zastáva pozíciu športového manažéra.

Následne však niekadajší špecialista na oslabenia otočil list a nechal minulosť minulosťou. Plynulo presedlal na tému ďalšej životnej etapy, ktorou má byť, polopate povedané, vysoká škola trénerstva: „Podával som si prihlášku na Univerzitu Haaga-Helia v meste Vierumäki, čo je severne od Helsínk a bol som prijatý. Momentálne riešim finančné prostriedky, ale nemyslím si, že by ma malo niečo zastaviť, aby som v auguste začal svoje štúdium,“ prezradil ešte pred časom svoje ambície bývalý center.

Prirodzene prišla reč aj na to, či má sľúbené miesto v štruktúrach banskobystrického hokeja alebo bude musieť začať niekde od nuly. „Mali sme s pánom Pisárom nejaké debaty, že čo po skončení toho štúdia, ale to asi ostane medzi múrmi jeho kancelárie. Bakalárske štúdium trvá tri roky, z toho dva roky budem vo Fínsku. Následne ma čaká stáž, budem si môcť vybrať, kde budem pôsobiť a popri tom budem externe písať prácu. Keď som sa bavil s Benďom (Branislavom Bendíkom), s pánom Pisárom a s ľuďmi, ktorí boli vo Vierumäki, všetci sa zhodli, že si mám nastaviť jednu víziu. Ja som vždy vedel, že ak budem hokejový tréner, mojou ambíciou bude prepracovať sa do pozície hlavného trénera v profesionálnom hokeji. Nevravím, že sa to stane hneď, ale určite je to mojím cieľom. Počas svojej kariéry som mohol pozorovať, ako fungujúci veci v juniorskom, ale aj v seniorskom hokeji, čo mi v konečnom dôsledku pomôže implementovať nejaké veci: či už z pozície asistenta alebo z pozície hlavného trénera."

Pri pohľade na zoznam trénerov, ktorí Sojku v minulosti viedli, padla otázka na to, koho štýl mu najviac "pasoval". Zažil trénerov zo Slovenska, z Fínska i z Kanady a prešiel tak viacerými rukami, v rôznych štádiach banskobystrického hokeja. „Najviac som si užíval hokej pod Anttim Karhulom. Možno to bolo tým, že som mal také svoje najlepšie obdobie... Aj keď som skôr typ hráča, ktorý by mal hrať zámorský štýl, viac mi voňal asi ten fínsky spôsob. Páčil sa mi jeho prístup, spôsob, akým komunikoval s hráčmi, ale aj atmosféra, ktorú vytvoril. Veľmi veľa mi však dal aj Norbert Javorčík počas pôsobenia v juniorke a vďačím mu za veľa," zaspomínal hráč, ktorého už čoskoro čaká prechod do Fínska.

V závere rozhovoru sme sa nevyhli ani nostalgickým momentom. Kto sledoval kariéru nádejného hokejistu, vie, že nebol hráčom do prvých dvoch útokov. Tréneri ho prioritne využívali ako centra "spodnej šestky" a hráča do oslabení, či do náročných miest v predbránkovom priestore. Fanúšikom však určite utkveli v pamäti najmä jeho góly v početných nevýhodách.

Pri obhliadnutí do minulej sezóny jeden taký gól utkvel aj v pamäti Dominika Sojku: „V dobrom budem spomínať na víťazný gól v Košiciach (pri výhre 1:0). A z môjho šesťročného pôsobenia to bol asi prvý domáci gól, ktorý som dal tiež v oslabení a zároveň to bol aj víťazný gól, stalo sa tak hneď v prvom kole proti Spišskej Novej Vsi (16.9.2022, pri výhre 6:5). Asi to charakterizuje celú moju kariéru, keďže som dal zrejme viac gólov v oslabení, než v rovnovážnom stave," povedal s úsmevom na tvári, aby následne spontánne vyriekol emotívne rozlúčkové slová: „Chcem sa poďakovať celému vedeniu Banskej Bystrici, ale aj ľuďom, ktorí boli pri mládeži počas mojej juniorskej kariéry. Veľká vďaka ide samozrejme aj fanúšikom, ktorí podporovali či už mňa alebo aj celé mužstvo, či sa mi darilo alebo nie. Moja hokejová kariéra síce skončila a určite nie spôsobom, aký by som si prial, no určite sú veci, ktoré by som ešte chcel v Banskej Bystrici dokázať. Moja ďalšia kariéra začína čoskoro a dúfam, že si tie sny naplním, hoci možno z inej pozície. Stále budem rovnako šťastný, ak sa mi podarí dosiahnuť to, čo som si stanovil na začiatku seniorskej kariéry. Moja cesta pokračuje, len nebudem na ľade, ale na lavičke."

Celkovo odohral Dominik Sojka v najvyššej súťaži 119 zápasov, v ktorých získal 16 bodov (10+6). My mu aj touto cestou ďakujeme za jeho profesionalitu a za odvedené služby a v jeho ďalšej kariére mu prajeme veľa úspechov!