Náš útočník Alex Tamáši sa po návrate z tohtoročných Majstrovstiev sveta na krátko ocitol v banskobystrickej kabíne, čo sme využili na to, aby sme ho vyspovedali o jeho dojmoch zo šampionátu, ktorý sa odohral vo fínskych mestách Helsinki a Tampere. 

Vráťme sa na začiatok oblúkom ešte do prípravy pred šampionátom. Určite si tam išiel s tým, že chceš zabojovať o miesto v konečnej nominácii, no mal si vzhľadom na nedostatok centrov už počas prípravy nejaké indície, že by ti to mohlo vyjsť? Alebo to bol naozaj boj do poslednej chvíle?

Tak, je pravda, že na poste centra nebola až taká konkurencia, ale našli sa chalani, ktorí prišli po finále našej ligy ako Jožko Baláž, Andrej Kollár alebo aj Marek Valach, ktorý vedel hrať centra, čiže bol to boj do posledného zápasu. Samozrejme dúfal som, že by som sa tam mohol dostať, najmä po tom, ako sa oznámilo, že Marek Hrivík nepocestuje. Stále som však bol taký, že pôjdem od zápasu k zápasu a budem robiť najlepšie ako viem.

Aké boli tvoje pocity, keď si sa dozvedel, že poletíš s reprezentáciou do Fínska?

Bol som neskutočne šťastný, je to sen asi každého hokejistu. Bol som veľmi rád.

Čo sa týka zabezpečenia našej výpravy, organizácie šampionátu, prípadne ubytovania – ako by si to zhodnotil? 

Mali to dobre zorganizované, ale niektoré veci sa chalanom nepozdávali, najmä pri porovnaní s predošlými šampionátmi. Čo sa týka ubytovania, to bolo v pohode. Fíni si nepotrpia na zariadenie, majú svoj štýl a toho sa držia. Jediné čo by som vytkol, bola zima na izbách (smiech). Keď sme prišli, tak viacerí chalani vraveli, že je tam zima. Mali tam reguláciu teploty, ale „vypumpoval“ som to na 26 a nič (smiech). Po pár dňoch sme si však zvykli a naučili sme sa fungovať v tom.

Do samotného šampionátu ste zažili víťazný vstup, no potom prišli tri prehry. Čo ste si následne hovorili? Bolo možno potrebné si nejak sadnúť a niektoré veci si vydiskutovať?

Dôležitý bol ten vstup, že bol víťazný. Duel proti Francúzom bola povinná výhra, potom však prišli tie prehry. Bolo to proti Kanade, Švajčiarom, čo sú momentálne vyspelejšie hokejové krajiny. Išli sme do zápasov s tým, že môžeme prekvapiť a že nemáme veľmi čo stratiť. Samozrejme, túžili sme zvíťaziť. Škoda tej Kanady, tá prehra 1:5 nezodpovedala priebehu zápasu. Keď sa človek pozrel na výsledok, mohol mať pocit, že nás Kanada rozobrala, ale nebolo to tak. Tuším dva-tri góly sme si dali vlastné, ja som tam mal veľkú šancu, podobne aj Mišo Ivan. Ten zápas sa pokojne mohol skončiť aj v prospech nás, ale taký je hokej.

Švajčiari boli dominantní v hre na puku, no taktiež sme mohli vyhrať. Nejaké chyby sa spravili, no poučili sme sa z toho a hlavy sme určite nevešali. Vedeli sme, že najdôležitejšie duely nás čakajú. Nejaké body sme chceli „urvať“ aj proti Nemcom, Švajčiarom a Kanade, ale nepodarilo sa. Vedeli sme, že ešte môžeme postúpiť a na tie tri dôležité zápasy sme sa nastavili víťazne a nakoniec sme to zvládli.

Aké to bolo hrať proti hviezdam svetového hokeja ako sú Hischier, Barzal, Dubois, Cozens, Granlund?

Bol to neskutočný zážitok, užil som si to naplno. Pousmial som sa, keď som prišiel na raňajky a naberal som si praženicu s párkami a oproti mne stál Barzal, ktorý si naberal to isté. Vtedy som si tak povedal, že to asi bude zážitok do konca života. Mohol som sa s nimi porovnať a vidieť, aké veci robia na ľade a čo robia v konkrétnych situáciách, takže ja som si z toho zobral len to najlepšie čo som len mohol a viem na čom mám pracovať.

Utkvel ti v pamäti nejaký obranca, proti ktorému to išlo fakt ťažko? Alebo je ten hokej na šampionáte tak rýchly, že si to tam človek nestíha uvedomovať?

Ani som to nestíhal vnímať. Pamätám si však, ako som v jednom zo stretnutí dostal puk v plnej rýchlosti a hovorím si: mám rýchlosť, toho beka prekorčuľujem ako nič, chudáka ho za to asi na striedačke nepochvália, no spravil jeden jediný krok a bol na tej istej úrovni ako ja. Vtedy som si uvedomil, že také jednoduché to nebude (úsmev). Ťažko sa presadzovalo proti hocikomu.

Po troch prehrách prišla výhra proti Kazachstanu, no moja otázka smeruje k duelu proti Talianom, v ktorom sa ti podarilo presadiť. Ako si na to spomínaš a aké to boli pocity?

Budem si to pamätať do konca života, bol to krásny pocit. Bolo 2:1, celý zápas sme kontrolovali, držali sme puk a vytvárali si šance, no na gól sme sa museli veľa narobiť. Ten môj gól prišiel v správny čas, zvyšoval som na 3:1 a bol to dôležitý presný zásah, ktorý nám dodal kľud do záverečných minút.

Pred zápasom s Dánmi ste mali pomerne dlhé voľno, počas ktorého ste okrem iného absolvovali na slovenskej ambasáde vo Fínsku spoločný obed. Pomohlo to k tomu skvelému výkonu v kľúčovom stretnutí základnej skupiny?

Určite áno. Mohli sme si dva dni oddýchnuť, dať si dobrý tréning, dobrý spánok, dobre sa najesť. Dáni, žiaľ pre nich, mali len deň voľna a čakal ich zápas s Kanadou, do ktorého dali všetko a dosiahli historické víťazstvo. Osobne si myslím, že to víťazstvo ich možno stálo postup do štvrťfinále. Naopak, my sme si dobre oddýchli, vypli sme od hokeja a išli pozrieť do mesta, nejaké pamiatky, prišli sme na iné myšlienky. Následne sme si dali dobrý tréning, rozobrali sme si nejaké chyby z minulých zápasov a pripravili sme sa na Dánov. Myslím si, že sme v ten deň podali stopercentný výkon, hrali sme zodpovedne a bez nejakých chýb. Povedal by som, že tak nejak sa má hrať dôležitý zápas.

Prišlo štvrťfinále proti Fínom a vypadnutie z turnaja. Z tvojho pohľadu sa v ktorom momente lámal zápas? Bol to už prvý inkasovaný gól „do šatne“ alebo prípadne tie ďalšie?

Určite aj ten prvý inkasovaný gól zohral rolu, tuším, že to bolo pár minút do konca tretiny. Bol to gól, ktorý nepoteší nikoho, no stále to bolo 2:1 a povedali sme si, že sme tam, kde chceme byť. Fíni boli tí, ktorí museli hrať. Celý šampionát hrali tak, že čakali piati na červenej čiare a väčšinou bránili a využívali chyby súperov. Oni však zrazu boli tí, ktorí museli tvoriť a to nebolo v ich taktických plánoch. Povedali sme si, že musíme hrať zodpovedne. Žiaľ, spravili sa chyby a na tej úrovni a navyše Fíni tie chyby dokážu trestať. Škoda toho, Juraj Slafkovský tam dal tyčku, mohli sme odskočiť teoreticky na tri góly. Myslím si, že sme odohrali dobrý zápas a nemáme sa za čo hanbiť. Sú to víťazi olympiády a koniec-koncov aj majstri sveta. Tento rok to nevyšlo, možno ešte musíme na nich trochu vyzrieť, ale počas najbližších rokov budeme na nich mať určite.

Azda každý si pochvaľoval prácu pod trénerom Craigom Ramsayom. Ako by si to zhodnotil ty?

Ja ho tiež musím len pochváliť. Je to skúsený tréner, má toho za sebou v hokejovom živote veľa. Vidno, že vie čo robí a akým smerom to má viesť. Nastavil systém, ktorého sa drží a aj keď bolo jasné, že to nebude fungovať hneď a že je to nejaký proces, tak teraz ten proces prináša ovocie. Je obdivuhodné, že dal toľko priestoru mladým hráčom. Boli sme najmladší tím na šampionáte a myslím si, že žiadny slovenský tréner by nedal toľko priestoru mladým hráčom a klobúk dolu za to, ako nám dôveroval. Je to taktiež aj skvelý človek, nie len tréner.

Čo ti svetový šampionát ukázal?

Ukázalo mi to, že kde je tá svetová úroveň hokeja. Že musím popracovať na rýchlejšej realizácii streľby, ešte zlepšiť korčuľovanie a určite aj palicovú techniku. Vždy je na čom pracovať, no odniesol som si stade veľa skúseností a zážitkov, spoznal som kopu chalanov, ktorých som predtým nepoznal. Môžem to celé hodnotiť len pozitívne a ako výbornú skúsenosť.

Kto bol tvojím „parťákom“ na izbe, prípadne s kým a ako si trávil najviac voľného času?

Môj parťák na izbe bol Fehy (Martin Fehérváry). Ešte než prišiel on, bol to Martin Bučko, ktorý však potom odišiel a nahradil ho práve Fehy, takže sa mi prestriedali dvaja spolubývajúci. Najviac času som však trávil s Palom Regendom, Andrejom Kollárom, Jakubom Minárikom a Matejom Tomekom. Keď sa dalo a mali sme voľno, vzali sme kolobežky a vyrazili sme do centra, kam sme to mali asi tri minúty. Popozerali sme toho veľa, boli sme pri mori, videli sme rôzne katedrály a pamiatky, aj do nákupného centra sme zašli.

Počas šampionátu si mal na Slovenskú obrovskú podporu, najmä v rodnej Rimavskej Sobote, kde to celkom „vybuchlo“ s rôznymi článkami, ale takisto aj v Bystrici. Vnímal si to nejak, prípadne bol si v kontakte s niekým zo spoluhráčov?

Určite som bol v kontakte s pár ľuďmi, vždy som si s niekým napísal. Od nás z kabíny s „Kabym“ (úsmev), predsa sme výborní kamaráti. Aj s Marekom Birom sme si napísali, ale aj s Maťom Bdžochom. Rovnako tak aj s kamarátmi z Rimavskej Soboty, s ktorými som vyrastal. Bola to výborná podpora z ich strany. Priamo na šampionáte ma bol pozrieť otec s kamarátom, ktorí prišli na dva zápasy. Vtedy sa mi aj podarilo streliť gól, čiže som rád. Avizoval mi, nech pracujem na tom, aby som dal gól lebo inak mu budem musieť preplatiť výlet (smiech). Som rád, že sa mi to podarilo za jeho prítomnosti.

Aký bude teraz tvoj najbližší program?

Teraz mám v pláne dať si 2-3 týždne voľno, tie dva týždne určite úplne vypnúť a možno ten tretí týždeň by bol taký nábehový, aby som porobil nejaké aktivity. Teraz však chcem určite dobre zregenerovať, ísť domov, povenovať sa rodine, priateľke a stráviť nejaký čas s nimi.


text: M. Džurdženík, foto: FB/Hockey Slovakia